Belža

Prvá písomná zmienka o obci je v listine z roku 1232. Podľa nej kráľ Ondrej II. potvrdzuje Andrejovi, kúpu zeme Belže od Petra, syna Kayla. Okrem toho kráľ dáva Andrejovi aj územie, ktoré je vykrojené zo zemí Belža, Ketenteu a Seňa. Zastavme sa pri osobnosti Micola z Belže. Okrem toho, že vieme, že v tejto zemi žil v roku 1257, spomína sa aj v ďalších stredovekých listinách. Žiaľ, v nedatovaných. Jedna z nich je dokumentom "pro memoria", druhá bola vydaná kráľom Ladislavom. Ten vládol v rokoch 1273 až 1290. Spomínanou písomnosťou vyhlasuje, že dedičnú zem Belža, ktorá v tom čase patrila zemanom z Belže (Mikulatovi, jeho bratovi Andrejovi, Michalovi, jeho bratovi Artheusovi a Adrianovi), neodoberie a nedaruje Petrovi, synovi Juraja. Z listiny vyplýva, že Peter, syn Juraja o to kráľa žiadal a to dokonca spôsobom, ktorý zaváňal podvodom. Podľa údajov, ktoré poskytol kráľovi, mala byť Belža zem prázdna, čiže zem, ktorej majitelia vymreli bez potomkov. To z toho dôvodu, lebo zem žijúcich zemanov kráľ darovať nemohol.

 

Za prvej československej republiky sa zlepšilo hmotné postavenie roľníkov v dôsledku získania pôdy a to parceláciou po meliorácii potoka v roku 1929. Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadla obec pod maďarskú okupáciu. Počas 2.svetovej vojny bola obec ťažko skúšaná a veľmi poškodená. Oslobodená bola 19. januára 1945. Archelogický výskum po roku 1950 dokázal existenciu staroslovianskej osady a straslovianskeho hradu medzi Belžou a Gyňovom (vyvýšenina medzi Belžanským potokom a potokom Sartoš). V roku 1957 bola obec elektrifikovaná, čo pre občanov bolo veľkým prínosom. V roku 1975 bol postavený kulturný dom. V roku 1990 bola obec plynofikovaná. V roku 1991 sa začala výstavba vodovodu a kanalizácie. Ide o náročnú akciu najmä po finančnej stránke a po dokončení poslúži občanom k zlepšeniu životného prostredia.